reklama

Mesto veľkých kontrastov alebo celkom fajn zážitok

Už ako stredoškolák som si zvykol čítať cestopisy väčšinou v knižnom vydaní a musím povedať, že som bol nimi neustále fascinovaný, pretože som si potichu predstavoval aké by to bolo, keby som bol v koži autora na konkrétnych miestach, ktoré opisuje v danej knihe.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)
Ukrajina
Ukrajina (zdroj: Branislav Bajus)

Samozrejme, som realista a viem, že niektoré cestovateľské sny sa plnia ťažšie, ale myslím si, že je správne, ak má človek reálne sny, ktoré sa dajú splniť. Ja som si za taký menší sník zaumienil výlet do ukrajinského Užhorodu. Možno sa zo začiatku budete smiať, pretože je to síce mesto vzdialené od slovenských hraníc len pár stoviek metrov, ale uznáte, že je to trošku iný svet.

V Užhorode som už síce raz bol, ale pred cca 5 rokmi - na miestnom trhu. Vtedy to bol autobusový zájazd špeciálne kvôli trhu, takže to najdôležitejšie - mesto a život ľudí, som nestihol vôbec vidieť a spoznať. Ukrajina a bývalé post sovietske štáty ma vždy lákali najviac. Z rôznych cestopisov z Ukrajiny, Ruska, Gruzínska atď. som sa dozvedel množstvo zaujímavostí, prečítal som si zaujímavé príhody autorov a takisto som sa vždy pokochal fotkami. Tentoraz som chcel niečo podobné zažiť aj ja a vôbec to neľutujem, pretože po návrate domov z výletu som mal krásny pocit z výletu a nepoznaného mesta. Prirovnám to asi k radosti ako keď futbalisti vyhrajú majstrovský titul v lige. Lenže pociťoval som duševnú radosť z toho, že som spoznal nové miesta, ktoré som dovtedy nevidel. Bolo to úžasné. Tie spomienky a zážitky sa nedajú ničím nahradiť a nikto mi ich nevezme.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Výlet do Užhorodu bol len jednodenný výlet, ale na začiatok to stačilo. Vznikol aj na popud môjho známeho - pána Valerija, ktorý ma pozval do Užhorodu k nemu na návštevu. Poznám niekoľkých ľudí, ktorí si myslia, že na Ukrajine a celkovo na východ od Slovenska (v bývalých štatoch ZSSR) je takmer všade nebezpečne. Lenže potvrdilo sa mi to, čo som čítal v cestopisoch. Takú dobrosrdečnosť miestnych ľudí som nikde nezažil ako v Užhorode. Slovákov tam majú veľmi radi a keď sa im ozvete slovenčinou, sú radi, že si rozumieme a vždy mi pomohli.

Obrázok blogu

Na Ukrajinu som sa vybral v sobotu, kedy nie som v práci. Jediným menším mínusom bolo počasie, kedy takmer počas celého dňa výdatne snežilo a ja som v niektorých chvíľach mal problém niečo vidieť, keďže každú sekundu som mal snehovú vločku v očiach.:) Našťastie sa to dalo v pohode prežiť a nič neľutujem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bývam len 60 km od slovensko-ukrajinských hraníc a nebol problém naplánovať si cestu na Ukrajinu. Chcel som vidieť čo najviac a teda som si nastavil ranný budík na 3:30 hod. Ešte po tme som vstal a s radosťou a vakom na pleciach som vyrazil do chladnej noci. Prvou dennou autobusovou linkou som sa prepravil do Michaloviec. V autobuse som sedel len ja, ďalší cestujúci a vodič. Po cca 20 minútach som vystúpil na železničnej stanici a môj autobus na Ukrajinu mal odchod až o hodinu. Počas čakania v staničnej budove som si sadol a pozoroval prvých ranných cestujúcich. Keď sa blížil čas odchodu na autobusové nástupište, začali prichádzať Ukrajinci, ktorí neskôr cestovali spolu so mnou. Už z prvého výzoru a dojmu bolo poznať, že odkiaľ asi pochádzajú. Boli lacnejšie oblečení, v rukách držali veľké tašky plné nepredaného tovaru, ale neboli neslušní ako napríklad naši spoluobčania Rómovia, ktorí na stanici hlasno a bezdôvodne kričali a nadávali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odchod autobusu bol oficiálne o 6:10 hod., ale už 10 minút pred odchodom som sa pre istotu postavil vonku, aby som bol v rade medzi prvými. A dobre som urobil, pretože vodič zoberie do autobusu len počet ľudí na sedenie. Všetci navyše, ktorým by sa ušlo miesto na státie, by ostali v Michalovciach. Počas prechodu cez hranicu musí mať totiž podľa predpisov každý svoje miesto na sedenie. Inak by vraj bol podľa vodiča problém.:)

Obrázok blogu

Kúpil som si lístok, sadol som si na miesto. V skupinke cestujúcich sa našli aj traja mladí Nemci (1 chlapec a 2 dievčatá) v mojom veku (cca 28 až 30 rokov). Zo začiatku boli celkom vysmiati, pretože si jednoducho urobili výlet do nepoznanej Ukrajiny. Medzi sebou rozprávali len nemecky. Keď nastúpili, chlapec vyslovil „Užhorod" s typickým nemeckým akcentom a nemeckým „r". Vodič sebecky a arogantne na nich reagoval východniarskym nárečím: „Jaki mace pas???!!!" Po prvotnom menšom šoku sa Nemci pozreli nechápavo na seba a ostali v nemom úžase.:) Vodič na nich hneď spustil svoju ďalšiu frajerskú reč: „Naco tam idzece? Co tam budzece robic??? Šak vas ani colnici nepušča a ja na vas nebudzem na hranici čekac! My pojdzeme daľej a vy sebe budzece hľedac spoj naspäť domu!" Nakoniec im predal lístky, každému dal imigračnú kartu a mohlo sa vyraziť...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po vyše polhodine sme sa ocitli na našej najprísnejšie stráženej hranici Vyšné Nemecké / Užhorod. Ešte cca 100 metrov pred hranicou stáli vonku 3 babky z pohraničnej dedinky Vyšné Nemecké a prosili vodiča, či nemá voľné miesta v autobuse. Samozrejme, zobral ich, pretože presne tri posledné miesta boli ešte neobsadené. Jedno z troch miest bolo voľné akurát pri mne. Babka si sadla a celá spotená z ťažkej tašky vyberala pas a už vyplnenú imigračnú kartu, ktorú jej vraj vypisovala dcéra ešte deň predtým.

Vodič podal všetkým cestujúcim základné inštrukcie ako vypísať kartičku a odišiel do hraničnej budovy s papiermi. My sme si zatiaľ všetci vypísali karty a každý držal pas v rukách pripravený na odovzdanie colníkovi. Keď sa vrátil vodič do autobusu, skontroloval, či má každý vypísanú kartičku a či má každý pas. Pozn.: občiansky preukaz nestačí. V imigračnej karte musí byť vyplnená aj jedna kolonka, akým spôsobom sa na Ukrajinu dostávate. Tam sme si mali napísať konkrétnu ŠPZ-ku nášho autobusu. Lenže dotyčná babka mala v kolonke napísané „AUTOBUS". Keď to zbadal vodič, krútil hlavou ako je to možné a nervózne podal babke ďalšiu čistú kartu, aby si ju čímskôr vypísala lebo o chvíľu prebehne colná kontrola. Babka celá vystrašená začala v zhone vyhrabávať zo svojej tašky pero a lieky lebo asi jej prišlo trochu nevoľno. Na staršieho človeka je to psychická záťaž a vôbec sa jej nedivím. Nakoniec jej 2 kamarátky pomohli vypísať kartu a bolo všetko v poriadku.

Ubehla asi hodina a konečne sme sa dostali na rad my. Slovenská pohraničiarka skontrolovala každého pas a svojim vážnym pohľadom aj tvár na fotke + ďalšie informácie v pase. Pobrala všetky pasy a vyparila sa do búdky. Po ďalšej polhodine čakania sme konečne dostali pasy a pohli sme sa o 10 metrov ďalej, kde bola ďalšia stopka.:) Tam nás nechali bezdôvodne čakať ďalšie minúty, zatiaľ čo slovenskí colníci pofajčievali, rozprávali sa a usmievali na seba. Potom nás už pustili ďalej na ukrajinskú stranu, kde nás ukrajinskí pohraničiari vybavili celkom rýchlo (do 30 minút).

Po cca 2 hodinách sme sa pustili z hranice do Užhorodu. Na Ukrajine ako už zrejme viete, sa presúva čas o hodinu dopredu. Prešli sme celým mestom a zastavili na autobusovej stanici, kde sme vystúpili. Mňa už pri autobuse čakal pán Valerij. Radostne sme sa zvítali, zoznámil ma s jeho cca 10-ročným vnukom. Nasadli som do auta Žiguli Combi a vyrazili sme k jeho domu, kde býva. Cesta netrvala dlho a po pár minútach som zavítal k nemu.

Obrázok blogu


V dome som sa zoznámil s pani manželkou, ktorá bola ku mne veľmi milá, spolu sme sa s pánom Valerijom najedli, porozprávali a vyrazili na miestny trh, keďže jeho pani potrebovala kúpiť suroviny na nedeľňajší obed.

Obrázok blogu


Trh je vzdialený asi 15 minút jazdy autom a tak to nebol vôbec problém. Zaujímavosťou však boli miestne komunikácie a ulice v meste, obzvlášť v starej časti mesta. Boli kamenisté a samá diera. Pán Valerij je už síce na dôchodku, ale jazdiť zato vie veľmi dobre a svižne.:) Diera, nediera,...išli sme ako piráti.:)

Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Na trhu som si nič nekúpil, pretože som tam ani nemal v pláne ísť. Poobzerali sme si pár stánkov s tovarom, počkali pani manželku, zatiaľ čo ona nakupovala svoje veci a po necelej hodine na trhu sme sa vrátili do mesta.

Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Pán Valerij ma po vzájomnej dohode vyložil pri múzeu, ktoré sa týči v hradnom opevnení nad mestom. Rozlúčili sme sa, poďakoval som mu za všetko a ja som sa pustil do prehliadky Užhorodu.

Obrázok blogu


Každú ulicu, každé miestečko som si pozorne prezeral a nadchli ma niektoré kúsky áut, ktoré stáli za odfotenie.:) V niektorých momentoch som sa cítil akoby niekde v Havane na Kube, veď tie staručke mašinky majú niekoľko desiatok rokov! Veď posúďte sami. Ani sa nedivím, že tam dodnes jazdia staré autá, keď obyčajní ľudia žijú z výplaty do výplaty a nič si neusporia. Pán Valerij mi tvrdil, že keď dostane mesačný dôchodok 800 hrivien (cca necelých 80 Eur), ledva vyžije! A pritom je vysokoškolsky vyštudovaný človek - docent, ktorý dlhé roky vyučoval na Užhorodskej univerzite.

Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Musím tiež spomenúť, že po uliciach bolo vidieť veľké množstvo túlavých psov, ktorí sa len tak premávali po chodníkoch alebo jednoducho spali, kde sa im zachcelo.

Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu

Na druhej strane som mohol vidieť krásne kostoly a pravoslávne chrámy, kde je ich väčšina, pretože na Ukrajine je majoritné obyvateľstvo pravoslávne. Veľké zastúpenie tu majú aj menšiny ako maďarská alebo slovenská. Maďarčinu bolo počuť celkom často. Všetky nápisy obchodov a tabúľ boli v azbuke, ale našťastie ju viem čítať, takže mi to nerobilo vôbec problém. Okrem pravoslávnych kostolov som mal možnosť zahliadnuť aj židovskú synagógu ako aj rímsko-katolícky kostol.

Obrázok blogu


Obrázok blogu


Chcel som si kúpiť pohľadnice, pretože ich už dlhý čas zbieram. Našiel som si klasickú poštu, kde som bol príjemne prekvapený, že mali otvorené. Neviem ako je to v iných častiach Ukrajiny, resp. Ruska, ale v Užhorode je otvorená väčšina obchodov aj cez víkend, a nielen v sobotu doobedu. Na ilustráciu a ako dôkaz som odfotil tabuľu otváracích hodín pošty, kde je vidieť, že majú otvorené v sobotu do 7:30-17:30 a v nedeľu 9:00-13:00. Vnútorné priestory pošty boli veľmi čisté, pekné a upravené. Bol som fakt prekvapený! A príjemne.

Obrázok blogu


Obrázok blogu

Ochota a dobrosrdečnosť miestnych ľudí mi naozaj imponovala. Správali sa ku mne veľmi zdvorilo, inteligentne a každý ma obslúžil s úsmevom. Nechodil som pritom do žiadnych drahých obchodov, ale boli to všetko obyčajné predavačky a obchodníci, ktorí ak chcú predať, vedia ako na zákazníkov.:)

Neskôr som sa vybral z centra mesta k Leningradskému nábrežiu a poprechádzal som sa v tichosti po príjemnej promenáde pri rieke Uh. Videl som miestnych rybárov ako chytajú ryby, hoci snežilo ako na Sibíri. Presunul som sa ďalej, pretože som chcel vidieť povestnú železničnú stanicu, ktorou sa Užhorodčania pýšia. Počas cesty pešo som si všimol akú majú mestskú hromadnú dopravu. Sú to malé mikrobusy - maršrutky, do ktorých sa natlačilo niekoľko desiatok cestujúcich a viezli sa do svojho cieľa. Takisto zaujímavosťou je veľké množstvo rôznych bánk, ktorých bolo skutočne požehnane. Je ich oveľa viac ako u nás, ale zrejme tie ukrajinské všetky prežijú. Semafory s typickým číselným odpočítavaním som už poznal z iných cestopisov, ale bolo príjemné to zažiť na vlastnej koži.:)

Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


V Užhorode je niekoľko obchodov, ktoré sú veľmi pekné aj navonok a je vidieť, že domáci ich udržiavajú. Síce bola sobota, ľudia sa nikam neponáhľali, usmievali sa na seba, ale keď som počul tú ľúbozvučnú ukrajinčinu, tak som sa cítil aj ja príjemne.

Obrázok blogu


Všimol som si aj paneláky, ktoré sú v dosť zanedbanom stave. Pochopil som, že príjmy obyčajných občanov nie sú najvyššie a tak mi ich bolo ľúto, že musia bývať v podobných domoch, či stavbách. Musím spomenúť, že komunistické maľby na stenách doteraz nezmizli.:)

Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Užhorod má aj príjemný moderný hotel, ktorým sa môžu domáci pýšiť. Je to hotel Užhorod, kde izba/noc stojí od 319 hrivien (cca 30 Eur). Okrem neho nájdete o pár stoviek metrov ešte väčší hotel Zakarpattia, ale ten vyzerá zvonku dosť ošarpane a nezistil som aká je tam cena za izbu. Odhadujem, že o čosi nižšia. Keď som prechádzal okolo hotelovej budovy, na chvíľu sa otvorili automatické dvere, pretože vychádzal hosť a uvidel som krásnu čistú recepciu z moderných materiálov podobnú ako v prvom hoteli Užhorod.

Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Postupne som prechádzal okolo Chrámu Vzkriesenia Krista Spasiteľa s kaplnkou, čo je najväčší kostol v celom meste. Pred ním postávalo niekoľko bezdomovcov väčšinou rómskeho pôvodu, ktorí akonáhle uvideli turistu, či cudzinca, hneď mu ťahali ruku a prosili o hrivnu. Aj mne sa to stalo a prispel som im pár kopejkami. Na neďalekom námestí som si neodpustil ochutnať „cholodnyj kvas" a užhorodskú kapsu plnenú mletým mäsom. Bolo to výborné a ten kvas mi chutil! Na ulici som tiež videl pouličný predaj mliečnych ako aj iných výrobkov od starých babiek. Tam človek pochopí, čo je to naozajstná bieda, keď je človek nútený predávať jednu, dve fľašky mlieka, len aby ako tak prežil.

Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Pred jedným panelákom som zahliadol malú chatku z dreva, ktorá zrejme slúžila ako modlitebňa alebo miniatúrna kaplička.

Obrázok blogu


Konečne som dorazil k železničnej stanici (vokzal po ukrajinsky, resp. rusky). Už na prvý pohľad zvonku to je krásna budova s udržiavaným okolím vrátane novej dlažby a nástupišťa. Na peróne stál rýchlik „Zakarpattia" do Kyjeva a pred každým vagónom jedna sprievodkyňa v decentnej uniforme, ktorá čakala na cestujúcich. Mal som chuť si sadnúť do vlaku a viezť sa až do hlavného mesta, ale nebol na to čas lebo Kyjev som si zatiaľ nenaplánoval. Keď som vošiel do vnútorných priestorov budovy, privítala ma čistota, poriadok, lesknúca dlažba a príjemné sedadlá pre cestujúcich. Ukrajinci majú môj skutočný obdiv, v prípade, že aj ďalšie vokzaly sú v podobnom stave ako bola táto stanica.

Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Zo železničnej stanice som sa pobral na autobusovú, ktorá je hneď vedľa a čakal som na spoj naspäť do Michaloviec. Autobusová stanica je celkom v poriadku, akurát tí bezdomovci Vás neustále otravujú a pýtajú hrivny.

Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Obrázok blogu


Lístok som si kúpil ešte ráno hneď po príchode v Užhorode a dobre som urobil, pretože aspoň som mal istotu, že mám lístok a hlavne miestenku, ktorú mi už nikto iný nemohol obsadiť.

Obrázok blogu


Obrázok blogu

Bola tam aj jedna žena - matka dvoch menších detí, ktorá mala tiež zakúpený lístok s miestenkou, avšak ukrajinská predavačka pri pokladni asi nedopatrením predala 2 lístky s miestenkou na rovnaké sedadlo. Keďže ona prišla do autobusu neskôr ako jej iný spolucestujúci na rovnakom sedadle a autobus už bol úplne plný, vodič ju nepustil dnu. Odporučil jej nech ide naspäť do budovy a nech jej prepíšu lístok na ďalší autobus z prešovskej SAD-ky. Ten mal odchod o 40 minút neskôr a smeroval tiež cez Michalovce, ale až do Prešova. Pri odchode zo stanice musí vodič prejsť cez tzv. check-point J, kde si vrátnička zapíše ŠPZ odchádzajúceho autobusu. Keď sme prechádzali touto kontrolou, pribehla tam spomínaná matka s deťmi a tiež nahnevaná predavačka od pokladní v šľapkách z teplúčka! Nastala hádka medzi vodičom a Ukrajinkami (zamestnankyňami stanice) a vyčítali si každý chybu druhého. Skutočnú chybu urobila pokladníčka, ktorá predala 2 lístky na rovnaké sedadlo v autobuse. Nakoniec s nervami odišla naspäť do budovy aj so Slovákmi, ktorí zrejme cestovali ďalším autobusom.

Po pár minútách sme sa ocitli na hranici. Ukrajinskí pohraničiari nás vybavili veľmi rýchlo a ani sme sa nenazdali, už sme boli na slovenskej strane pred slovenskou colnicou. Tam sme uviazli aj s ostatnými autami na cca 3 a pol hodiny, pričom osobné autá postupovali celkom rýchlo, ale náš autobus a český autobus pred nami stál a slovenskí colníci vybavovali väčšinou osobné autá.

Obrázok blogu

Po úmornom čakaní sa už medzitým zotmelo a keďže vodič vypol motor autobusu, bolo čoraz viac chladnejšie. Ale všetci sme to prežili a po kontrole pasov (hlavne tých ukrajinských) sme si mysleli, že sa nám otvorí rampa a môžeme ísť ďalej. Lenže to bol omyl! Colníci nás nechali opäť bezdôvodne čakať a až po hodnej chvíli nám oznámili, že musíme všetci vystúpiť von a so všetkými taškami vystúpiť. Vošli sme do budovy, kde nám skontrolovali batožinu, ale bola to len zbežná kontrola a colník sa mi ani poriadne nepozrel do vaku. Neviem načo to divadielko vôbec bolo potrebné.

Počul som ako spolucestujúci z Humenného rozprával príhodu, keď pred týždňom bol na Ukrajine na osobnom aute aj s priateľmi. Vracali sa domov v podobnom čase cca 15:00 hodine a uviazli na hranici. Slovenskí colníci ich nechali čakať stáť až do polnoci, kedy si medzi sebou menili služby. Počas čakania vraj iné autá trúbili od hnevu, malé deti plakali od únavy a hladu, ale pohraničiari doslova kašľali na všetko. Nakoniec vraj zabralo to, že jeden pán musel zaklopať na búdku a prosil colníkov, aby ho pustili prednostne cez hranicu lebo nepočítal s tým, že sa na hranici zdrží tak dlho. Bol chorý na cukrovku a potreboval si pichnúť inzulín, ktorý mal doma. Bolo mu už zle, tak colníci ich auto pustili prednostne „skôr" domov o polnoci.

Do Michaloviec sme došli po niekoľkých desiatkach minút. Na železničnej stanici som si kúpil lístok na vlak domov a šťastne som sa vrátil.

Obrázok blogu


Obrázok blogu

Tento jednodenný výlet sa mi veľmi páčil a nabudúce by som sa chcel vybrať ďalej za Užhorod a spoznať aj iné mestá na Ukrajine. Verím, že to bude čoskoro. Ukrajina stojí za spoznávanie!

Branislav Bajus

Branislav Bajus

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Príležitostný cestovateľ, ktorý hľadá skutočný život obyčajných ľudí. Albert Camus: "Každá minúta života má v sebe vlastnú hodnotu zázraku." Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu